Takže ak mi niekto povie, že svadba je stres, nebudem oponovať. Áno, je. Lebo všetci naokolo sú múdri. Istá skupina ľudí by možno neváhala svadbu riešiť rovnako skoro ako nástup detí do škôlky. Čiže prakticky odvtedy, čo bábätko napustí prvú plienku.
Lebo po šatách je veľký dopyt. Lebo kostoly a sály sú minimálne rok dopredu obsadené. Lebo kameramani, fotografi a dídžeji nečakajú len na teba. Lebo obrúčky ti musia dať vyrobiť. Lebo kvety do kytice ti musia objednať. Lebo oznámenia ti môžu dlho tlačiť. Lebo výzdobu musíš mať premyslenú, aby ti všetko ladilo. Lebo, lebo, lebo. Lebo počasie, lebo vzduch, lebo medveď.
A pritom všetko sa dá zvládnuť bez trhania si vlasov z hlavy a hysterických záchvatov. Stačí si len všetko dobre premyslieť.
Dobre. Možno nebudeme pred kostolom vypúšťať holuby. Aspoň eliminujem stres z toho, že namiesto náhrdelníka sa mi bude v dekolte jagať holubí pozdrav. Možno nebudeme mať na všetkých možných dverách vyvesené ceduľky "ženích" a "nevesta". Ja napriek tomu predpokladám, že po skoro dvoch rokoch vzťahu k sebe trafíme aj so zatvorenými očami. Možno aj podľa pachu. Možno nebudem mať na stoloch a na všetkých dostupných miestach živé kvety. Prežijeme to bez nich a radšej si rezervujeme dovolenku.
A možno som teraz múdra. Možno po svadbe príde článok s názvom "Z denníka zrútenej nevesty" a stanem sa presne takou múdrou vydatou kamarátkou, ako sú tie moje. A možno ma tiež niektorá bude chcieť kopnúť do zadku. Zatiaľ si však všetko užívam. A to je predsa to najdôležitejšie, nie?
Jednoducho je základ nepúšťať k sebe negatívne vplyvy zvonka a ísť si svojím vlastným tempom. Zbúra sa tým aj "mýtus" o tom, že najviac sa s partnerom hádate pred svadbou. Ak sa budete počúvať, radiť si a pomáhať, bude príprava svadby jedna veľká zábava. Skoro ako dobrá spoločenská hra. Akurát, že v tomto prípade nevyhrá len jeden. Vo finále budú víťazi dvaja.